Manželka mi poslala návod a odvtedy nakupujeme na Rohlíku cez AI

MCP server Rohlíka

MCP je skratka pre Model Context Protocol. Je to spoločný jazyk, cez ktorý sa AI agent dozvie, čo v inej aplikácii môže robiť. Rohlík má vlastný MCP server a ten agentovi sprístupní katalóg, košík a objednávky.

V praxi to znamená, že nemusím klikať po e-shope. Napíšem agentovi vetu, napríklad nech mi do košíka pripraví bežný nákup, a on si sám zavolá, čo potrebuje: vyhľadá produkty, porovná ich a pridá ich do košíka.

MCP namiesto API

Keby som chcel to isté cez API, musel by som presne vedieť, ktorú operáciu chcem zavolať, a nechať si na to napísať skript. API je dobré, keď robíte stále tú istú vec s rovnakým vstupom. Lenže nákup taký nie je. Raz chýba jogurt, inokedy chcem niečo navyše a cena sa mení každý týždeň.

MCP dá agentovi celú sadu funkcií naraz a výber nechá na ňom. Preto sa hodí na prácu, ktorú by ste inak opísali človeku: „pozri, čo máme v zozname, nájdi to a hoď to do košíka“. Konektory v Claude, aplikácie v ChatGPT aj pluginy v Codexe stoja na tom istom princípe, len im každá firma hovorí inak. V práci ho používam rovnako: cez Framer MCP som poslal 23 príbehov do CMS za 3 minúty.

Nákupný zoznam s pravidlami

Samotné pripojenie MCP stačí na to, aby agent vedel nakupovať. Aby nakupoval tak, ako chceme my, potreboval pravidlá. Napísal som mu preto jeden súbor s dvoma časťami: bežný nákup a veci navyše. Bežný nákup pridá vždy, veci navyše len vtedy, keď si ich vypýtam.

Pod zoznamom sú pravidlá výberu. Položky sú všeobecné, napríklad „grécky jogurt 0 %“, a konkrétnu značku agent použije len vtedy, keď ju určím. Pri každom nákupe znova hľadá, čo je dostupné a za koľko. Pri kusových veciach porovnáva cenu za balenie, pri váženom tovare cenu za kilogram alebo liter.

Ďalšie pravidlá hovoria, kedy má agent zastaviť:

• Produkt musí spĺňať, čo je v zozname napísané. Keď tam je 0 % tuku, lacnejší tučnejší jogurt neberie.
• Tovar, ktorý Rohlík označí ako krátko pred expiráciou, nepridáva len kvôli zľave.
• Keď MCP nevráti presný dátum spotreby, agent si ho nesmie vymyslieť.
• Keď nevie, ktorú variantu alebo aké množstvo chcem, opýta sa skôr, ako niečo pridá.
• Keď kúpim niečo nové, opýta sa, či to patrí do bežného nákupu alebo do vecí navyše, a až potom to zapíše.

Košík a odoslanie objednávky

Najdôležitejšie pravidlo je jednoduché: agent smie plniť košík, ale objednávku nikdy neodošle. Ani keď je všetko v poriadku. Odoslanie je moje kliknutie, lebo v tej chvíli idú moje peniaze.

Druhá poistka je menej viditeľná. Keď si od agenta vypýtam len zoznam, nesmie pri tom meniť košík. Košík sa mení až po mojom výslovnom potvrdení. Bez toho by stačila nejasná veta a v košíku by som mal veci, ktoré som nechcel.

Kontrola cudzieho MCP

Rohlík má MCP popísané na vlastnom webe, takže viem, odkiaľ pochádza. Pri menších službách je to inak. Často nájdete MCP, ktoré napísal niekto z komunity a dal ho na GitHub, a vy neviete, čo v ňom je.

Manželka si na to urobila skill v Claude Code, ktorý zavolá vždy, keď chce niečo stiahnuť z externej služby. Skill to skontroluje a povie, či je to bezpečné, alebo nie. Rovnako to funguje aj bez skillu: dajte agentovi odkaz na repozitár a napíšte mu, nech bez inštalácie zistí, aké funkcie MCP má a či v ňom nie je niečo podozrivé.

Postup pre prvé MCP

1. Zistite, či služba MCP má. Rohlík ho má popísaný na svojej stránke. Pri iných službách stačí do Googlu napísať názov služby a „MCP“.
2. Nechajte nastavenie na agentovi. Dajte mu odkaz na návod a napíšte, nech MCP pripojí a overí, že funguje.
3. Napíšte mu pravidlá do súboru. Čo má robiť vždy, čo len na požiadanie a kedy sa má opýtať.
4. Posledný krok nechajte sebe. Pri všetkom, kde idú peniaze alebo správa iným ľuďom, agent pripraví a vy potvrdíte.

Čím sa MCP líši od API a kedy siahnuť po hotovom plugine, sme rozpísali na blogu Aibility.